Pavel Džuban: Naozaj si to pan profesor vymyslel?

Nechcel by som, aby sa aj Tolkienovo dielo dostalo do pozície permanentného skúmania, v ktorej je pozostalosť nesmrteľného Járy da Cimrmana. Diela oboch velikánov, toho skutočného i toho virtuálneho (hľa!), však možno študovať z rôznych uhlov a s rôznym cieľom. A tak aj ja som v Tolkienovom diele našiel priam súbor diel. Nemyslím tým Hobita, Silmarillion, Pána Prsteňov a tak, ale skôr to, že jeho dielo je rozprávkový súbor, zbierka básní, prechádzka lingvistickým rajom a zbierka fontov, ale aj dokonale popísaný svet a ktovie, čo všetko ešte. A možno miera jeho reality je ďaleko vyššia, než by sme si mysleli. Nemienim poskytnúť jediný platný a univerzálny kľúč k dešifrovaniu diela, ide mi len o to, aby sme sa občas zamysleli aj nad tým, čo považujeme za zrejmé, či to neobsahuje aj iný význam, prípadne priam vyšší zmysel.

Dejiny nás naučili, že všetko sa mení. Dokonca aj dejiny samotné. Vplyvom nových archeologických či knižničných objavov, ale aj z iných dôvodov. Tým nemám na mysli politikov, ktorí tvoria paralelné minulosti podľa svojich potrieb, ale to, že myslenie ľudí sa v čase mení a pripúšťa neskôr aj nové názory na základe zmenenej celkovej situácie – rastom vzdelanosti, novými vedeckými a technickými objavmi a napokon aj zvykom. A tak sa aj v starších i najstarších písomných pamiatkach objavujú nové významy. Bádatelia doposiaľ rozmýšľajú, ako vysvetliť text jednej z najznámejších kníh tejto planéty – biblie. Ja som sa pustil do niečoho ľahšieho. Možno. Bol som to nechtiac a nič netušiac ja, kto medzi našimi priateľmi vzbudil záujem o Stredozem a všetko, čo s ňou súvisí. Začali sme sa zháňať po knihách pána Tolkiena a večery sme strávili v debatách o Bilbovi a jeho osudoch. A postupne sme zbadali, že dielo každého z nás mení... Rozprávali sme sa o príbehoch tak, ako keby sme boli ich očitými svedkami. A veď aj autor tohto skvostného diela, na žiadosť čitateľov o ďalšie informácie o niektorej skutočnosti (zámerne píšem skutočnosti) v jeho knihách nepovedal: „dobre, vymyslím" ale „dobre, zistím o tom viac". Každý z nás si v jeho knihách našiel niečo iné: dobrodružstvo, hrdinstvo, vojny, intrigy, rozprávkové (?) bytosti, milostné príbehy, čary (?)… A po každom prečítaní Hobita či Pána Prsteňov si tam vždy nájdeme niečo ďalšie. Nie je to kniha, ktorú prečítaš a odložíš.
Pán profesor si dal na svojom svete záležať. Okrem Cesty tam a zas späť a dobrodružstiev Spoločenstva prsteňa vytvoril aj viaceré knihy, ktoré sú síce bez priamej súvislosti s Bilbom a jeho dobrodružstvami, ale opisujú jej národy, jazyky (tak sa predsa patrí na profesora lingvistiky), písma, dejiny, povesti a básne, v ktorých sú spísané báje Ardy. Tie akoby pripravujú atmosféru. A práve tie ma doviedli k myšlienke o virtuálnom svete pána Tolkiena. No po nejakej dobe a čítaní týchto kníh - medzi nimi najmä Silmarillion - som dospel aj k čomusi inému.
Už prvá časť knihy Silmarillion dokáže odradiť čitateľa, očakávajúceho ďalšie príbehy, súvisiace s Bilbom, Prsteňmi moci či Gandalfom, najmä ak ju vezme do rúk hneď po dočítaní Pána Prsteňov. Úvodné dielo, Ainulindaë, Hudba Ainur, to je čosi ako Genesis Ardy. Nie je parafrázou, kde by sa Ilúvatar vznášal v tme nad vodami a za sedem dní stvoril svet. Pán Tolkien na to šiel inak. Jeho Boh, Ilúvatar vytvoril Ainur, duchovné mocnosti a s nimi potom tvoril Hudbu – prototyp sveta. V akordoch Hudby vznikali ideové zárodky toho, čo chcel stvoriť. Nádherná Hudba bola prvotným prejavením jeho úmyslu. A Ainur po jej doznení vytvorili najprv duchovný prototyp a potom v hmote realizovali Ilúvatarove predstavy a spravovali svet, ktorý takto vznikol. Zároveň v Hudbe a jej sile ukázal Ilúvatar, že nič nebude vytvorené inak, než chcel.
Teraz si dovolím odcitovať časť prednášky Jana Dostala „Anthroposofie a darwinismus": „Řekli jsme, že hlavní melodii v celé kosmické symfonii vývoje tvoří nadsmyslový vývoj člověka. Jako vedlejší motivy se od této melodie oddělují vývojové proudy ostatních bytostí."
Ale to ako keby som v Silmarillione čítal o tom, ako Ilúvatar tvoril svet pre svoje deti, tvoriac s Ainur Hudbu. Hudbu, ktorá dodnes prežíva v predstave anjelov s harfami, či v ľudových zmienkach o anjelských chóroch.
Takáto nová stránka veci, nový pohľad na Profesorovo dielo, ma zaujala. Začal som nad ňou rozmýšľať, prevracať ju zo všetkých strán. Uvedomil som si, že Valar, najvyššie mocnosti Ardy, si rozdelili pôsobnosť podľa živlov. Vzduchu vládne Aulë, zemi vládne Manwë a aj voda má svojho pána – Ulma. Štvrtý živel zastupuje Nehasnúci Plameň, ktorý dáva život a vládne mu sám Eru - Ilúvatar. Spomenul som si na popisy kultov starých civilizácií, ktoré oheň alebo Slnko uctievali ako najvyššieho boha a na to, že štyri živly sú základom sveta vo viacerých náboženských predstavách o svete, i v alchýmii.
Potom už to šlo: priamo v Stredozemi boli aj vedúce bytosti na inej úrovni v hierarchii: huornovia, orly, medzi Elfami napríklad pani Galadriel, aj ten starý havran z Osamelej hory... A tí sú ďalej účastní na riadení Stvorenia, toho, čo vzniklo z Ilúvatarovej hudby. A to Stvorenie či Bytie žije ďalej svojím životom napriek všetkým skúškam, ktorým to bolo vystavené, alebo možno práve vďaka týmto skúškam. Ak by sme prijali existenciu takýchto vedúcich bytostí aj pre náš svet, možno by pre nás prestalo byť záhadným viacero javov vo svete zvierat. Neinteligentné pozemské rybičky plávajú tak synchrónne, že im ľudské akvabely môžu len závidieť. Naviguje ich pre nás neviditeľný vodca húfu? Pes dokáže prísť zďaleka za svojou ľudskou svorkou – rodinou, lebo je verný svojmu pánovi a nie je to len fikcia svetoznámej Lassie alebo bieleho Bima s čiernym uchom; naopak mačka sa po presťahovaní rodiny vráti na svoje predchádzajúce miesto, pretože je verná svojmu bydlisku. A čosi ju k tomu bydlisku dovedie tak, ako psa k pánovi. Je to záhada. Je? Aj bude, kým budeme pátrať len na úrovni hmoty a piatich zmyslov, o ktorých sme sa učili v škole.
Pri skúmaní sveta sme ešte stále zabalení do panciera skepsy, ktorý bol oprávnenou obranou proti nezmyslom v počiatkoch prírodovedného skúmania a technického rozvoja našej civilizácie po opustení „temného" stredoveku, ibaže dnes už nie je na mieste. Tie čoraz citlivejšie prístroje a technológie, o ktorých si myslíme, že nám pomáhajú v rozvoji, naše zmysly zdanlivo paradoxne nerozvinuli, naopak – otupili. Najmä tie, ktorým ľudovo vravíme „šiesty zmysel", ale neučíme sa o nich. Vďaka prístrojom a iným „záskokom" akoby sme prišli o bezprostrednú spätosť so svetom v ktorom žijeme svoju pozemskú púť, pretože nám likvidujú pamäť poskytnutím svojej, potierajú predstavivosť vnucovaním obrazov, decimujú duševné (duchovné?) schopnosti. Keď si čítal Pána Prstenů, necestoval si so Spoločenstvom? Nezatajoval si dych pri prechode jaskyňami Oduly? Nepozoroval si, zasiahnutý zdesením a nebotyčným smútkom Gandalfov pád z mostíka po súboji s Balrogom? Ja, keď čítam knihu alebo počúvam hudbu trebárs typu Pink Floyd (v noci, do slúchadiel a zhasnem), vidím pred sebou film s výpravou a efektami, aké nikdy nik nedokáže zrealizovať. Umelý film väčšinou divákovi vnúti komerčne zamerané predstavy jeho tvorcov o príbehu a zvyčajne vynechá z diela to podstatné.
Zvieratá takým otupením netrpia – nemajú prístroje. Vraví sa, že keď postavíš dom, pusti doň ešte pred jeho zariadením mačku a psa. Kam si ľahne pes, tam si daj posteľ a miestu, kde si ľahla mačka, sa vyhýbaj alebo tam postav pec. My to necítime, poznáme len účinky vplyvu toho, čomu sa hovorí dračie žily, alebo „pa"vedeckejšie:- geopatogénne zóny. Veda sa im bráni, ale vedia o nich zvieratá a múdri ľudia využijú aspoň ich schopnosti.
Naša materialistická veda nevie vysvetliť veľa javov a preto mnohé z nich jednoducho popiera, občas aj vysmieva alebo vysvetľuje nepravdepodobnými, kŕčovitými konštrukciami. Aj netriviálny alebo neočakávaný výsledok vlastného experimentu odmieta s odôvodnením prílišnou citlivosťou aparatúry alebo nekorektným priebehom experimentu. Lenže ak človek niečo také zažije a veda mu tvrdí, že to nie je možné, vzniká okrem urážlivého útoku na inteligenciu a osobnosť aj zázrak. A zázraky, mágia, záhady, nevysvetliteľné javy? Napokon, prečo nie? Ak existuje Boh, tak veda zbytočne pachtí po vysvetľovaní všetkého vedeckými metódami.
Nie je záhadou to, čo neuznáva oficiálna veda, s čím sa nevie zmieriť, poradiť si, vysvetliť? Na alchýmii, za ktorú kedysi skončil nejeden „čarodejník" na hranici, vyrástla chémia, fyzika, podrástla biológia... Už aj vedci prišli na to, že v ľudskom tele pravdepodobne prebieha to, o čom alchymisti snívali už pred stáročiami a čo nie je podľa vedy možné:- transmutácia prvkov. V sedemdesiatych rokoch preletela svetom informácia, že Japonci vytvorili unipolárny magnet. Ak by to naozaj bolo tak, náuka o magnetizme by utŕžila riadnu trhlinu a antigravitácia by bola za dverami. Sú to záhady, ale len dovtedy, kým ich konečne akceptuje oficiálna veda, vytvorí nejakú teóriu, vysvetlí ich a zavedie do učiva fyziky či chémie. Potom bude po záhade, lebo si na to aj zvykneme.
Zázraky, mágia, nevysvetliteľné javy: čo ak je to čosi úplne prirodzené, ibaže dejúce sa na akejsi inej úrovni? A čo ak tých úrovní je plno? Pri pitve sa nenájde nič, čo by vyzeralo ako meridiány – energetické dráhy, ktoré Číňania už tisícročia využívajú na liečenie.
Mágia, tá pravá, aká je v dielach JRRT, je možno len využitie síl skutočne nadprirodzených, lebo patria do inej úrovne, ktorá je nám cudzia. Niekto ich využíva pre seba a/alebo proti iným a černie. Saruman Šedý temnel. Šedoplášť Gandalf mal iné ambície, takže napokon zbelel. Keď človek uzná existenciu iných úrovní sveta, dôjde k vysvetleniu zázrakov a nevysvetliteľných záhad. Typickým príkladom sú latinskoamerické národy, veriace v to, čo bolo nadškrtnuté vo filme Čarodejnice z Eastwicku – woo doo, candomblé a ďalšie odnože mágie nie práve bielej. Pritom na robenie zázrakov stačí často vyspelejšia technológia. Pan Galvani a jeho tancujúce žabie stehienka vo svojej dobe pôsobili ako zázrak a keby také dačo predviedol Nostradamus, sotva by sa vyhol hranici, keby vrátil život mŕtvej hmote. Vtedajšia technika a technológie nevedeli vysvetliť, prečo človeka „kopne" uzemnené železo. Nás to dnes otĺka viac – nosíme odevy z umelých vlákien, chodíme po plastových podlahách... Zvykli sme si a vieme, že stačí vyzliecť v tme sveter a ohňostroj je na svete. A vieme, že to robí elektrina, máme pre ňu teórie i praktické využitie. A dnes sa Voltovmu pokusu zhovievavo usmievame, lebo naše deti robia onakvejšie fóry s elektrinou. Podobne s vlakmi, ktoré boli smrteľne nebezpečné, lebo veda tvrdila, že rýchlosť 40 míľ za hodinu človek nedokáže prežiť, s lietajúcimi strojmi... Ktosi napísal knihu, popisujúcu prvých niekoľko miliardtín sekundy po veľkom tresku. Mňa zaujíma, čo bolo PRED Veľkým treskom. Ak vôbec nejaký bol.
Tolkien bol hlboko veriaci človek. Dokonca konvertoval. Nepozorne čítali jeho dielo ľudia, ktorí sa ho pýtali, či verí v Boha, lebo jeho viery sú jeho knihy plné. Viery, úcty, vďaky. Len neviem, ako sa jeho viera zhodovala s jeho vyznaním. Dnes už pochybujem, že sa jedná o fikciu, skôr som náchylný veriť, že ide o poznanie a že z jeho diela sú najdôležitejšie práve nepríbehové knihy.

Zpět na předchozí stránku

URL: https://members.tripod.com/~jrr_tolkien/index.html